O podnikavosti mládeže

Autor: Radoslav Rochallyi | 15.5.2020 o 20:51 | (upravené 16.5.2020 o 12:40) Karma článku: 5,19 | Prečítané:  215x

O mojom detskom podnikaní v divokých 90 rokoch, kedy nikto poriadne nevedel ako sa to robí. O poučeniach a zlyhaní.

Podnikať som začal veľmi skoro. Už pred desiatym rokom života som skúšal obchodovať výmenným spôsobom.

Moja prvá obchodná skúsenosť bola, keď som si ako deväť ročný požičal hlinenú guličku od kamaráta. Potom som Martina F. obohral o jeho sto guličiek s mojou jednou- samozrejme v priebehu niekoľkých hodín. Guličky som mu predal späť za sto céčok, rybičiek. Kamarátovi som vrátil jeho hlinú guličku a pridal som aj päť céčok-rybičiek ako úrok. Potom som hral o mojich deväťdesiat päť céčok s chalanom z vedľajšej bytovky. Vyhral som, takmer dvesto céčok a následne som ich vymenil za plastový foťáčik ktorý striekal vodu. "Sfotím ťa a ostriekam ťa, keď ma chceš sfotiť ty, otočím vrchom na teba a keď stlačíš tlačítko nastriekaš si do oka." Zabával som sa na tom náramne. Koncom dňa som, ale foťák vymenil za plastový vrtulník s iným chalanom. Ten som predal za dvadsať korún doktorkinmu synovi. Za tých dvadsať korún som si kúpil päť štyristo-päťdesiat gramových tatranských snehov. Sadol som si na lavičku za domom a jedol jeden za druhým. Posledné dva som daroval chalanom čo ma pozorovali a závideli. Keď som sa postavil, prvé tri sa zo mňa vypýtali von. Celý zelený a špinavý od nakyslastej smotany a stuženého tuku som šiel domov spať. Takto neslávne skončil môj prvý komplexný obchodný prípad.

Ešte toho roku som pre jedného suseda začal poisťovať kamarátov, spolužiakov a moju rodinu do novej poisťovne. Samozrejme na čierno, na suseda. Za každého poisteného mi dal sto päťdesiat korún. Keď som mal päťtisíc korún, čo bol viac ako dvojnásobok mesačného platu môjho otca, som sa dozvedel, že nová poisťovňa neprepláca zubné ošetrenia. Všetci začali nadávať, tak som sklopil uši, zobral si svojich päť litrov a už som poisťovák nebol. Už ani neviem ako som tie peniaze minul, ale určite to nebolo na nič múdre. Moje podnikanie sa na dlho skončilo.

Začal som opäť až o pár rokov. Na strednej škole som zistil, že ľudia platia iným ľuďom za ich vedomosti. Išiel som teda do knižnice na internet, nakoľko sme doma internet nemali, rýchlo sa niečo naučiť, za čo by mi boli ochotní iný ľudia platiť. Keď som pozeral inzeráty, za čo sú ľudia ochotní platiť, všimol som si veľa inzerátov typu : „Práca v Taliansku na farme, info za dvadsať korún. Pošlite ich v ofrankovanej obálke na adresu: xxxx. Adresu na Taliansku farmu dostanete obratom v svojej obálke“.  A tu prišla moja potreba začať sa učiť cudzie jazyky. Potreba dostať sa k informáciám, ktoré by som vedel speňažiť.  Z knižnice som si zobral angličtinu pre samoukov. Na školu som kašlal a týždeň vkuse som sa drvil slovíčka, frázy, časy, všetko. O týždeň na to som bol v knižnici na internete opäť a so slovníkom v ruke sa mi podarilo nájsť inzeráty talianskych a gréckych fariem v ktorých hľadali brigádnikov na sezónu. Spísal som si ich všetky. Vytlačil mikro písmom na jednu a-štvorku s riadkovaním 0 a niečo. Jedná strana tlače stála 5 korún. Šialene veľa. Následne som tú jednu vytlačenú stránku rozstrihal na malé tenké papieriky. Hneď nasledujúci deň som si podal do dvoch najväčších printových inzertných týždenníkov inzerát, že predám aktuálne adresy na jednu Taliansku a dve grécke farmy. Netrvalo ani týždeň a poštárka mi zvonila na dvere bytu, lebo listy ktoré som dostal sa nezmestia do schránky. Hneď prvý týždeň mi prišlo v priemere tridsať listov denne. Peniaze som vrazil do ďalších inzerátov na ďalšie vydanie. Celé toto podnikanie trvalo mesiac a jeden týždeň, až do doby kedy nezazvonila suseda a otvorila mama. Suseda priniesla dvadsať korún podávala mame a pýtala sa či jej Radko môže dať tie adresy do Talianska. Mama sa hnevala, otec bol hrdý, ale bál sa aby sa toho nechytila polícia, predsa nemal som ani šestnásť rokov a nemal som najmenšiu šajnu o daniach či podnikaní a jeho pravidlách. Za utŕžené peniaze som si kúpil svoje prvé značkové oblečenie a bicykel. V podnikaní opáť nastala prestávka, tentokrát takmer dvojročná.

Keď som končil strednú a bolo na čase presúvať sa na univerzitu, mal som zvýšenú potrebu peňazí. Rodičia mi dávali skromné vreckové a ja som mal svoje nároky. Použil som moju poslednú vedomosť o prieskume trhu zistenú ešte v čase internetu v knižniciach.  Celý týždeň a celý víkend som hľadal príležitosť. Až som ju našiel v posielaní ľudí do Ameriky. Začal som ľuďom a celým rodinám vybavovať zelené karty. Po anglicky som vedel, formulár som vyplniť vedel bez problémov a v tej dobe veľa ľudí po anglicky nevedelo. Dal som si opäť inzerát a urobil som si webovú stránku a smiešne logo s ponukou a procesom vybavovania zelenej karty do USA. Klienti sa len hrnuli. Za jednu prihlášku pre rodinu som bral tisíc korún. Za jednu sezónu medzi augustom až októbom som kľudne vybavil aj tristo prihlášok. Rodičia mi dávali mesačne sedemsto korún a ja som si počas sezóny zarobil viac ako sto tisíc. Toto podnikanie trvalo tri krásne bohaté roky , až do doby kedy som otvoril prihlášku rodiny Š. z Fintíc aj s doprovodným listom. V liste pán Š. popisoval v akej strašnej sú situácii. A že si tých tisíc korún požičali pretože dúfajú, že keď sa dostanú do Ameriky, tak že im bude lepšie. Ale to bola súťaž, zelená karta je sakra len súťaž, buď áno alebo nie, vlastne skôr nie. A ten pán všetky svoje nádeje upiera k tomu. Prihlášku som mu vyplnil, poslal list potvrdzujúci vyplnenie a poslal som mu aj jeho tisíc korún s prianím šťastia. Vtedy som uvedomil, a spomenul si na fotky väčšiny tých nešťastníkov za ktorých som vypĺňal tie prihlášky. Vtedy som sa rozhodol, že už nikdy nebudem robiť takýto biznis. Na web som dal návod ako si zadarmo vyplniť prihlášku do lotérie a moje posledné nelegálne podnikanie som uzavrel s dobrým pocitom, že predsa som trochu dobrý človek.

Ten pocit trval dlho. Až do jedného dňa toho istého roku, kedy som prvý krát v živote stretol bezdomovca. Prišiel za mnou s malým dievčatkom, ktoré malo celý čas sklopené oči. Pýtal odo mňa peniaze na chleba pre svoju dcéru. Len trochu peňazí, nech nie je hladná, už keď musí spať na ulici. Dal som mu všetky peniaze čo som mal, šiel späť na intrák, že si požičiam od spolubývajúceho na cestu domov, ale on tam už nebol. Na izbe som nemal nič na jedno, nejedol som od piatku poobedia do nedele poobedia kedy prišla moja záchrana- brat s potravinami a peniazmi. V sobotu som toho pána videl na pive. Zlosť neprišla, len smútok nad tým, ako zneužil moju citlivosť na dosiaľ nepoznaný druh utrpenia.

Vnímal som to ako karmickú splátku za môj biznis a skončil s pevným rozhodnutím, že už nikdy  nebudem hľadať rýchle peniaze.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?